Pevnosť Komárno

Celý novodobý pevnostný systém Komárna predstavuje z hľadiska historických fortifikačných stavieb jedinečnú pamiatku, ktorej význam presahuje hranice Slovenskej i Maďarskej republiky.

Bola najväčšou a najsilnejšou fortifikačnou stavbou Rakúsko-Uhorskej monarchie. Hrot západného bastiónu Novej pevnosti nesie nápis : NEC ARTE NEC MARTE (Ani ľsťou, ani silou). Tieto slová v plnej miere charakterizujú na svoju dobu dokonalý, nedobytný pevnostný komplex.

ďaka jej výhodnej geografickej polohe územie Komárna už aj v stredoveku bolo dobre chrániteľné. Archeologické výskumy dokazujú prítomnosť Avarov, Keltov a Rimanov. Opevňovacie práce, vykonané na území dnešnej Starej pevnosti v 10. storočí sa spomínajú v Anonymovom diele Gesta Hungarorum. Pravdepodobne tu stála zemná pevnosť, ktorú chránili vodné toky: z východu Váh a z juhu Dunaj. Rieky boli spojené s vodnou priekopou, situovanou na západ od pevnosti.

Vďaka svojej výnimočnej strategickej polohe a včas vykonaných opevňovacích prác sa Komárno dokázalo ubrániť aj v období tatárskych vpádov. V roku 1265 kráľ Belo IV. povýšil osídlenie Komárna na mesto a jeho obyvateľom udelil také isté práva, aké mali obyvatelia Budína. Vieme, že v roku 1317 sa za hradbami bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi.

22. februára 1440 sa v pevnosti narodil kráľ Ladislav V. (Pohrobok). Po jeho úmrtí v r. 1458 bol za kráľa Uhorska zvolený Matej Corvín, ktorý okrem Vyšehradu a Budína aj v Komárne dal postaviť prekrásne renesančné paláce. V tomto období Komárno rozkvitalo. Staviteľov viedli hlavne umelecké hľadiská, zdokonaľovanie opevnenia bolo len druhoradé. Matej Corvín sa tu často a rád zdržiaval so svojím kráľovským dvorom. Žiaľ v dôsledku búrlivých udalostí nasledujúcich storočí sa z tohto rozprávkového bohatstva žiadne dôkazy nenašli.

Rozsiahly pevnostný systém, nachádzajúci sa v súčasnosti na území dvoch štátov SR a MR má atribúty svetového významu a zasluhuje si byť chránený UNESCO-m, ako svetové kultúrne dedičstvo.